Príbeh obyčajného človeka II

Autor: Martin Šefčovič | 28.2.2015 o 20:57 | (upravené 1.3.2015 o 15:21) Karma článku: 5,85 | Prečítané:  1472x

Dobre ako som sľúbil budem v mojom príbehu pokračovať aj keď to bude stále ťažšie, ale pokúsim sa opísať veci verne ako som ich prežíval, nič neprikrášľovať a nič nezhoršovať...

 Takže zostal som s parádnou čerstvou hypotékou na krku a bez práce... ako som spomínal nádherná bilancia !

Rozmýšľal som, že by som mohol napísať Dobrému anjelovi, alebo Vilovi do Modrého z neba, proste zostal som ako obarené kura. To s tými dobročinnými reláciami samozrejme len srandujem, neočakával som žiadnu pomoc, vedel som, že sa z toho musím nejako dostať...  Relácie typu galavečer  poďme sa celé Slovensko pozrieť ako je na tom niekto zle ma vždy napĺňali zmiešanými pocitmi... Aby ste ma rozumeli, dojme ma, keď vidím ľudí ako si pomáhajú a vždy som s obdivom hľadel na darcov krvi, ľudí do ktorých by ste to na prvý pohľad v živote nepovedali a prišli darovať krv len tak... ale tieto veľkolepé show.. no ja neviem..!   

No, ale povedal som si toto nebudem komentovať , iba poviem jednu vec, ktorú ja považujem za pomoc. Ozajstná pomoc má isté pravidlá a pomoc je to vtedy keď sa znej nestáva reklama typu aha aký sme chrumkavý.. veď mi pomáhame. Ďalej ak pomôžete aj napriek tomu, že si sami uberiete z pohodlia kto takto pomôže je pre mňa frajer, nie bohatá firma, ktorá pomáha aby ukázala aká je humánna a všade to zverejnila. Poprípade niektoré nefunkčné ekoprojekty, ktorých realizácia je už vopred nedomyslený zámer, ktorý je od začiatku odsúdený na zánik, ale nádherne sa odprezentuje, aby sa mohli spoločnosti potľapkať po ramene a povedať si... nie sme až taký zlí veď sa len pozrite čo všetko pre vás robíme a ako myslíme na planétu a našu budúcnosť ..totálny bull shit…, ale verím, že nehovorí nič nové, len nejako nevieme ako vystúpiť z toho kola nezmyslov.

 Takže ako poslušná ovečka som začal rozmýšľať ako roztočiť ten kolobeh nezmyslov ďalej nájsť spôsob ako pokračovať v tejto hre na šťastnú rodinku, vzorného zamestnanca a živiteľa rodiny a tak podobne ako to všetci poznáme. Rozhodil som siete, oslovil som každého kto by mi mohol pomôcť, pracovné agentúry, každého kto pozná niekoho a podobne. Zúčastnil som sa pohovorov a výberových konaní, tendrov, psychotestov, napísal som e mail s mojim CV do každej spoločnosti, kde sa mi zdalo že by mohli moje služby potrebovať. Koniec koncov ak sme uväznení v tomto kruhu tak je málo spôsobov ako z toho von. Aby som nezblbol čítal som knihy, ktoré hovoria o veľkých veciach ako je vesmír, jeho fungovanie, podstata... s čoho sa skladá a podobne. Vždy som bol uchvátený jeho nekonečnosťou, princípmi ako funguje a ľuďmi, ktorý sa pokúšajú zistiť podstatu jeho vzniku, skladbu s čoho sa skladá a ako vesmír v podstate rozmýšľa. Tieto knihy vždy boli pre mňa ako zadné dvierka ako escape z tohto kruhu reality, niekam kde to dáva zmysel k vyššej podstate vecí.

Nakoniec sa podarilo, našiel som prácu a všetko sa zas pohlo vopred vytýčeným  smerom keď som sa zamestnal u ďalšieho zamestnávateľa tentokrát u Francúzskej nadnárodnej spoločnosti.

Pri všetkých tých zmenách v práci je jedna vec najlepšia, že kamkoľvek sa pohnete stretnete nových ľudí, naučia vás nové veci, spoznáte nové názory a problémy.  Taktiež aj ja som dúfam na každom niečo zanechal, venujem sa napríklad viacerým športom, ale ľadové plávanie je z nich asi najnezvyčajnejší. Každému keď začnem rozprávať o bolesti ktorá vás prebodne pri vchádzaní do ľadovej vody tak neveriacky uvažuje prečo by to mal človek podstúpiť. Ale verte , alebo neverte tomuto otužileckému športu sa začína venovať stále viac ľudí. Tento príbeh rozhodne nie je inštruktáž ako začať s ľadovým plávaním „na webe nájdete k tomu informácií viac ako dosť“, ja len popisujem pocity, ktoré mám pri tomto plávaní. Prvý najsilnejší pocit je, že keď vchádzam do vody, určite si myslím že odbila moja posledná hodinka, tá bolesť je proste neznesiteľná, je to ako by vám každá bunka tela chcela povedať... idiot vylez , nie si mrož. Keď to však prekonáte a vydržíte ten príšerný chlad a tuhnutie krvi v žilách, tak vaše telo sa pomaly stabilizuje a vy zistíte, že ste dokázali niečo viac ako bežný ľudia, plávate medzi kryhami ako Kosatka a na chvíľu máte pocit že ste sa stali iným živočíšnym druhom, tvorom ktorý dokáže napriek svojej evolučnej predurčenosti aspoň na chvíľu porušiť pravidlá prírody. No a keď to takto porozprávam, vždy nahovorím niekoho kto si to chce vyskúšať a ak sa mu to podarí tak sa tohto športu už len tak ľahko nevzdá.. verte mi, ale musíte to vyskúšať, to sa nedá porozprávať... a nikdy nechoďte sami !!!

Proste keď sa stretávam s ľuďmi a dostanem šancu sa o niečo s nimi podeliť je to ako lepivá plastelína, dotknete sa jeden druhého, niečo zanechajú oni na vás a vy zas niečo na nich ...

 Pohľad na veci s inej strany

 V novej práci som ani zďaleka nedostal takú významnú a dobre platenú funkciu ako som mal predtým, ale bola to slušná práca, nechcem vás nudiť svojim pracovným zaradením a tým akú presnú funkciu som vykonával, preto tieto detaily vynechávam. Mal som na starosti malý tím obchodníkov a kanclík som si delil s Marekom, s ktorým sme dodnes priatelia, začali rozoberať debaty o vesmíre, princípy fungovania prírody a podobne. Bežne boli debaty typu, ako je možné že cítime prdnutie, alebo prečo sa svetlo pohybuje zrovna rýchlosťou tristotisíc kilometrov za sekundu a ako je možné, že ak by aj svetlo svietilo na reflektore najrýchlejšej rakety na svete tak sa jeho rýchlosť nezvýši a ostane rovnaká. Čiže nie debaty na nejakej vedeckej báze, ale len tak ako sme tomu rozumeli, respektíve nerozumeli. Samozrejme sme chlapi tak sme rozobrali aj mnoho tém týkajúcich sa našich kolegýň, ale to by bolo na knihu s úplne iným žánrom. Prečítal som si niečo o Albertovi Einsteinovi, Nikola Teslovi, Brianovi Greenovi a znovu som sa nadýchol vánku iného pohľadu na svet. Snažil som sa pochopiť teóriu relativity a snažil som sa aj zabŕdnuť do teórie kvantovej mechaniky... ale to radšej ani neskúšajte, dospel som k názoru, že buď som niečo nepochopil, alebo som dospel k názoru, že možno tento svet, ktorý je stvorený z tak milovanej hmoty našej všemohúcej a matérie všadeprítomnej, tak možno tento svet ani neexistuje, že možno je to len výplod naše predstavivosti ...!

Zároveň ma však začali ešte viac zaujímať aj knihy od jeho svätosti Dalajlámu, ktoré zas hovoria o múdrostiach Budhizmu, ktorý ako každého upozorňujem nie je náboženstvo, ale filozofia. Hovoria o fungovaní sveta na základe duchovného poznania, o veciach, ktoré nevidíme okom, ale nemôžeme ich poprieť že neexistujú. Čo ma na tejto filozofii priťahuje je fakt, že nie je dogmatická, dokonca sama nabáda zástancov budhizmu o pochybovaní nad jednotlivými výrokmi, pripadá mi ako skutočné hľadanie pravdy. Nemám nič proti ostatným náboženstvám sám som pokrstený v kresťanskom kostole, ale niekedy mám pocit, že ľudia dokázali zo svojimi osobnými záujmami pokaziť všetko čo možno začínalo celkom nevinne a malo to viesť k blahu a dobru ľudstva !

Nechcem sa tu venovať týmto témam, alebo vyvolať diskusie o náboženstvách, len jedna vec ma na mojom čítaní zaujala a to zistenie, že či už veda, alebo náboženstvo obidve rozprávajú o tom istom o nejakom základnom princípe, ktorý sa snažia pomenovať, každý svojim jazykom.

Počas môjho pôsobenia u Francúzov som sa stala jedna z vecí, ktorej som sa už od detstva obával a tou bola smrť môjho otca. Nedá sa povedať, že hneď zomrel, dostal mozgovú príhodu a zostal ležať v kóme takmer päť mesiacov. Nikdy som nemal možnosť byť tak blízko niekoho kto sa ocitol v tomto stave medzi svetmi a nikdy nezistím čo sa v skutočnosti deje keď ste v tejto slepej uličke. Všetci sme otca chodili pozerať a mama zo sestrou sa o neho úžasne starali. Myslím, že to bola škola života pre nás všetkých, nechápal som prečo sa to stalo zrovna nám, pamätám si ako som vtedy počúval pesničku od Depeche Mode, kde Dave spieval ... „Boh má zvláštny zmysel pre humor...“, ale bola to egoistická myšlienka. To je proste život, deje sa to každému aby sme niečo pochopili... možno práve tú krehkosť bytia, možno práve to, že keď som prechádzal cez tie dlhé chodby na Kramároch tak som si uvedomil, že ako je zrazu jedno, kto má čo na sebe oblečené a kto má aké najnovšie BMW odparkované na parkovisku. V zápachu medikamentov na chodbách nemocnice boli všetci rovnakí, v pyžamách, modrých županoch, vyšmatlaných šľapkách na nohách z infúziou napichanou do žíl ruky aby im ešte aspoň trochu dodala silu. Ale nebojte sa, toto nie je koniec takto smutne sa to neskončí, ako učím aj svoje dcéry, telo je len schránka  a my sme tu ako v škole. Máme niečo na tomto svete pochopiť, niečo sa naučiť, dostať zopárkrát po hube, to je zmysel všetkého tohto chaosu aj keď sa mi niekedy zdá, že sme nepoučiteľný žiaci..

Takže v tom roku sme zorganizovali s Richardom mojim najlepším kamarátom výlet do Nepálu tatkovi som zamával z výšky Himalájí on sa na mňa celý čas usmieval a ak príde čas tak sa možno ešte niekde stretneme. 

V svojej práci, kde som nemal taký tlak som si začal uvedomovať iný zmysel celého bytia, bol som schopný vidieť nádheru jednoduchých vecí. Tešil som sa z každého dňa a užíval som si jednoduché veci ako jazero, výlet na biku, plávanie v jazere či basketbal večer na ihrisku zo staršou dcérou.

Napriek všetkému čo som zažil a kde som sa vo svete ocitol, som znova dostal šancu pracovať pre svojho japonského zamestnávateľa a mal som možnosť vyraziť ešte vyššie v mojich komerčných snoch a ideáloch, ktoré by naplnili každého očakávania aspoň s časti. Uvedomoval som si, že keď niečo výrazne nezbabrem tak budem vedieť lepšie zabezpečiť rodinu, taktiež že ma čaká možno kariérny postup a časom sa stanem dôležitým človekom z celkom zaujímavým príjmom a perspektívou. Chápal som to ako znovu zrodenú príležitosť a tak som dal výpoveď Francúzom a nastúpil som naspäť do práce, ktorú som tak dobre poznal !

Spočiatku to šlo celkom dobre, lebo som začať šliapať v cestičkách ktoré dôverne poznám, večierky s obchodnými partnermi, motivačné zájazdy na exotické miesta a všetok luxus, ktorý vám vie zamestnávateľ zvučného mena poskytnúť.  Avšak všetko má svoje za aj proti. Aby ste všetko dokonale stíhali sú na vás kladené nemalé nároky, žiadny zamestnávateľ vám nedá zarobiť na lepší život len tak očakáva od vás absolútnu poslušnosť, ochotu pracovať kedykoľvek s akýmikoľvek nástrojmi. Je jedno či ste ponorený do reportu, alebo sa nachádzate v Bruseli na služobnej ceste, alebo práve vypĺňate čas svojho šéfa večer na pive, máte byť sto percentne k dispozícii, to sa proste od vás očakáva. Samozrejme nemám dvadsať, čakal som to a bol som to odhodlaný  a pripravený vydržať a žiť v tomto svete do konca života.

Problém ktorý nastal neviem poriadne vysvetliť, cítil som sa ako otrok, ktorý bol v jednom kuse zapriahnutý a nemal čas na svoju rodinu, všetko čo som mal, som mal vďaka firme tak som jej obetoval všetko. Keďže som bol často v práci doma som sa nestretal s úplným pochopením a chvíle, ktoré som mal stráviť zo svojou manželkou a deťmi som väčšinou strávil buď v kvalitnej hádke, alebo sme práve prežívali tichú domácnosť. Nevedel som si vysvetliť ako to nemôžu doma chápať však im odovzdávam každučičký vydretý cent vo svojej práci. Obohnal som rodinu luxusom aký som si len mohol dovoliť, brával som ich na dovolenky ktoré si vysnívali a kúpil som im všetko na čo som len mohol zarobiť. Stále som sa snažil z celého toho kola vymaniť a začal som sa vyhýbať stretu konfliktov a tak som sa doma zdržiaval ešte menej, chodil som radšej do posilky, alebo si zabicyklovať, proste všade inde, len aby nedošlo doma ku ďalšej hádke.

Neviem či sa to deje náhodou, alebo si to sám privoláte...  v každom prípade sa mi začalo zdať, že niečo sa musí zmeniť, že jednoducho takto to dlho nevydržím, že celé čo predvádzam je proste jedna strašná katastrofa. Mal som samozrejme príklad šťastných usmievajúcich sa rodín okolo seba, ktorým s úprimnou láskou v srdci prajem len to najlepšie, ale pre prípad, že by im to nevyšlo tak im snáď pomôže môj príbeh.

Takže pochybnosť a presvedčenie o živote ktorý žijem začala mať vážne trhliny. Začal som sa cítiť lepšie všade inde ako vo vlastnom byte. Jediné čo ma naplňovalo boli chvíle strávené s mojimi dcérkami, ale bez manželky. Proste keď som ich mal len pre seba, keď som im mohol rozprávať slobodne o svete tak ako ho vidím, ako ho cítim ako by som ho chcel žiť.

Teraz si uvedomujem, že mohli mať s toho v hlave celkom slušný guláš, ale chcel som aby videli prírodu jej krásu v lese, pri jazere, proste len tak každý deň a hlavne aby ju prežívali a nie sledovali v amerických filmoch a nákupných centrách v hračkárstve a podobne. Proste môj pocit chuti slobody začal narastať, uvedomoval som si, že nechcem robiť všetko tak aby okolie hodnotilo, ten je super, ten je správny. Asi to najlepšie vystihnú slová Kurta Cobaina, ktorý raz povedal: “Nevadí mi keď ma ľudia nenávidia za to aký som..., radšej ako by ma milovali za to aký nie som“.

Jedného krásneho zimného dňa keď mrzlo a všetko bolo pod snehom som dostal radu v práci od Zuzky, aby som skúsil zobrať mladšiu dcéru na kone do Lieskovca. Bol strašný mráz a ja som prišiel do chudobných stajní, ktoré prevádzkovala staršia pani, ktorú všetci volali Babča. Jazdu mala dcérka dohodnutú s inštruktorkou a jednalo sa o takzvaný voltíž, čo je niečo ako cvičenie za jazdy na koni. Nikdy predtým som nevidel jazdenie ako toto, nebolo to klasické čo poznáte: „Hop dievčatko, sadni si na koníka a spravíme koliečko“. Bolo to o tom, že Linda vyčistila koňovi kopytá, pomohla s postrojom a potom sa učila na ňom sedieť, stáť, klusať, cválať a postupne všetko okolo koní. Doteraz chodíme na kone a je to jedna z najlepších vecí, ktoré som mohol dievčatám dať. Je tam všetko láska a úcta k prírode, rešpekt pred veľkým tvorom, ktorý vám dovolí nasadnúť a ak sa zosúladíte dokážete neskutočné veci. Ja som si zamiloval vôňu koní a ako jeden z najväčších relaxov bolo pre mňa sledovanie dievčat ako sa učia jazdiť.

Neviem či človek začne iné veci priťahovať keď začne ináč rozmýšľať, ale začal som čítať knihy od jedného liečiteľa, ktorý písal o tom, že všetko máme v hlave, do konca aj každú chorobu ktorú si privoláme si spôsobíme len sami, lebo nekonáme v súlade s našim presvedčením. Ten liečiteľ ešte písal o tom, že najväčší zločin je nepočúvať a snažiť sa potlačiť lásku keď vás stretne.

Taktiež som mal možnosť vidieť predstavenie, ktoré tak krásne interpretuje Jaroslav Dušek, jedná sa o prerozprávanie chápania života starých Toltékov s názvom Štyri dohody. Otvárajú bránu k slobodnému mysleniu, rozprávajú o tom ako všetko čo robíme a nepáči sa nám to sme si sami spôsobili a vymysleli (ak budete mať možnosť si prečítať knihu, alebo si pozriete predstavenie určite tak spravte, mne sa to moc páčilo).

Taktiež som začal tráviť viac času zo svojou priateľkou Zuzkou, sledovali sme hviezdy, navštevovali hvezdárne, bicyklovali a prechádzali sa po brehu Dunaja a začal som zisťovať, že sa začínať dostávať do celkom pekne zamotaného kruhu s ktorého som naozaj nevedel ako von.

Domov sa mi chodiť nechcelo, bol som tam ako vo väzení zahŕňaný výčitkami, ktoré ústili do hádok. Dievčatá boli z toho úplne zmätené, zatvárali sa v izbičke a celkom prirodzene si zastávali svoju mamu. Začal som mať strašný strach, že o ne prídem, že sa prestanú so mnou baviť a nebudú ma chcieť vidieť. Nevedel som si vysvetliť zmätenosť, ktorá vo mne nastala. Ťažko sa mi dalo uveriť, že všetko čo som štrnásť rokov budoval sa mi začína pred očami rozpadať, že sa proste neviem vrátiť tam kde som bol, taký aký som bol. 

Samozrejme mohol som sa vrátiť kedykoľvek, ale ja som sa nevedel vrátiť do kolobehu hádok, napätia a pretvárky. Nedokázal som fungovať tak ako dnes možno funguje množstvo rodín, ktoré v záujme zabezpečenia pokoja pre deti sa držia po kope a po odchode detí sa s partnerov stanú dvaja cudzí ľudia. Bavil som sa s mnohými o tom, snažil som sa nájsť odpoveď na to ako to riešia ostatný či proste ťahajú takto celý život  alebo sú naozaj šťastný do konca života...

Tu neviem dať žiadny recept na to čo je správne a ako fungovať, je mi jasné, že celý život sa žiadny dvaja nebudú nosiť na rukách a že manželstvo je niečo na čom je treba pracovať celý život a nepochopiť to tak, že Ano v kostole znamená doživotnú istotu a nezmenný ortieľ pre obidve strany.

Nepíšem to preto, že by som chcel spochybňovať princíp manželského zväzku, ale hovorím o tom, že je to nefér k obidvom, ktorý začali spolu kráčať jednou cestou a keď to prestane fungovať tak nie je normálneho úniku. Ide to len cez ubližovanie všetkým, už potom nejde o žiadnu slobodnú vôľu, alebo povedanie si: „Bolo nám spolu krásne miláčik, milujem naše deti, ale spolu s tebou ďalej ako muž so ženou už neviem fungovať, buď šťastná s novým partnerom a my obaja sa navždy budeme starať o naše nádherné deti a budeme sa snažiť im dať viac ako v partnerstve hádok a napätia.“

Neprišlo by mi na tom nič nenormálne, ale proste sa to nenosí, veď nás to tak učia, rozvod je niečo zlé, sú tam deti a je treba zostať spolu stoj čo stoj. Neviem, nešlo mi to do hlavy, nevedel som nájsť správnu cestu, pripadal som si ako človek čo totálne zlyhal, stalo sa mu niečo čo sa nemá stať, nemôže takto stratiť cestu. Snažil som sa to všetko pochopiť. Čas strávený mimo bol úžasný, vedel som sa pre všetko nadchnúť, všetko mi prišlo nové, zaujímavé neobjavené. Horšie to bolo doma.

Každé ráno som sa rútil na mojom biku z Dúbravky do práce a nadchýnal som sa chvíľkovou slobodou, ktorú mi táto cesta dopriala. Sledoval mamičky s deťmi v Líščom údolí, potom pobrežie Dunaja s bikermi až cez Euroveu, Košickú a ďalej cez Trenčiansku do práce. Mal som strašne rád tieto výlety na bicykli, keď som sa zase cítil ako desaťročný chlapec, ktorého čaká za každou zákrutou niečo nové, môže stretnúť kámoša, peknú cyklistku, hada, alebo nepripútaného psa... proste všetko. Keď som došiel do práce tak sa umyl v umývadle na záchode, obliekol si čistú košeľu a slušné nohavice a premenil som sa na šéfa našej firmy. Teda zástupca šéfa, našim šéfom bol veľkým autom voziaci sa drobný zavalitý človiečik zo susednej krajiny, ktorý sa zo sebaľúbosťou nazýval: „Jednatelem dvou zemí !“. Povolal ma naspäť do služby, ale môj príbeh začal uberať trochu iným smerom, ktorý vám vyrozprávam v tretej časti ...

 

 

 

                

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami, ktoré pripravuje Národná banka.

DOMOV

Pavlis sa v novej funkcii teší luxusnému autu i debetnej karte

Exminister hospodárstva šéfuje Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo.


Už ste čítali?